Znovuzrodená

Toto leto som si akosi zvykla skoro vstávať. Je jedno kedy idem spať, zobúdzam sa okolo piatej ráno. V hlave prepočítavam koľko som spala: „Šesť, šesť a pol, sedem hodín,…?“ Ako kedy… Chvíľu sa síce ešte snažím zaspať, no nedarí sa mi. Potom si vždy uvedomím, že o chvíľu svitá a to ma ťahá von. Doslova a dopísmena. Rýchlo sa oblečiem, hodím do seba ranné lieky, ktoré beriem nalačno, spravím najnutnejšiu hygienu a vyrážam na prechádzku po dedine. Kráčam tak rýchlo ako viem smerom na východ. Vdychujem čerstvý ranný vzduch a užívam si ticho a pokoj, ktorý narúša akurát kikiríkanie kohútov. Ulica je ešte prázdna, nikde nikoho. Len na konci ulice, ktorá križuje hlavnú cestu, tam je živšie. Osobné autá a nákladiaky sa už ženú ostošesť. Uvedomujem si, že sú ľudia, čo vstali skôr a už naskočili do každodenného kolotoča povinností. Som rada, že sa ma to netýka. Pri pohľade na vychádzajúce slnko sa dobíjam jeho energiou. Pri hlavnej ceste sa otočím a vydám sa na cestu späť. Slnko už mám za chrbtom. Cestu tam a späť opakujem ešte raz a znova sledujem ako slnko stúpa nad obzor a čoraz viac osvetľuje krajinu. Takto spravím zhruba štyritisíc krokov a prejdem tri kilometre.

Otváram bránku do nášho dvora a už sa teším ako si v sade odtrhnem jablko a broskyne a dám si ich spolu s nejakou kašou na raňajky.

Doma ma však často víta znepokojený manžel: „Kade chodíš? Prečo nespíš? Kedy si vstala?“ Opakovane mu denne vravím, že zrána už spať neviem, no on si ide stále svoje: „Prečo si nedáš tabletku? Po nej by si ešte zaspala. Vieš, čo ti vždy vraví doktorka. Pre teba je spánok dôležitý!

Viem, že to myslí dobre, no nebaví ma každodenne ten istý dialóg. Preto mu už ani nevravím, že darmo si dám aj dve tabletky, aj tak nezaspím. Akurát ma omámia, otupia. Povedala som mu to už niekoľkokrát. Podľa neho je to v poriadku. Mám na to nárok – byť spomalená. Lenže ja to nechcem. Chcem cítiť v sebe život, chute, vône, mať energiu. Viem, som v mánii, keď nepotrebujem toľko spať, keď mám energiu takmer na všetko. Všetko vnímam intenzívnejšie. No nie je to ešte tá rozbehnutá mánia, keď život je gombička, všetko do seba zapadá a hladko plynie. Ešte nemám tie silné pocity, presvedčenia, ešte ma kadečo neoslovuje a nevidím všade súvislosti. Som stále nohami na zemi.

Keď dialóg s manželom nerozvíjam, upokojí sa. Ak sa mu snažím vysvetľovať rozdiely medzi tým, keď si liek dám a keď ho nevezmem, má dojem, že mu protirečím. Ja však len konštatujem ako to je. On je však „bojovník“ , musí mať vždy pravdu a jeho názor je ten správny. Niekedy ma znosí ako malé decko: „Vieš ako to môže dopadnúť! Kto ťa bude ratovať, keď zas skončíš v nemocnici?“ Viem, obáva sa najhoršieho, že mi mánia prerastie cez hlavu, stratím nadhľad, príde prudký pád do depresie a ten už neustanem. Stalo sa to už viackrát.

Viem, že balansujem a tá hranica je veľmi tenká. Chápem ho, má so mnou svoje skúsenosti. Myslím však, že jeho obavy sú tentoraz nie na mieste a bola by som radšej, keby ma viac počúval a viac mi dôveroval.

Robia to tak moje dospelé deti. Syn i dcéra mi síce dohovárajú, no robia to úplne inak. Áno, uznám im, mala by som viac spávať a teda, keďže skoro vstávam, skôr chodiť spať. Najneskôr večer o desiatej. U detí nachádzam i viac pochopenia pre moje stavy a viac dôverujú mojim pocitom. Obaja chápu, že chcem užívať čo najmenej liekov- benzodiazepamínov, byť pri zmysloch a život žiť, nielen prežívať zo dňa na deň.